Štefánik: Potrebujete druhých ľudí, aby ste pochopili štruktúry svojho bytia.
Ondrej Štefánik se narodil v roce 1978 v Bratislavě. Studoval na Filozofické fakultě Univerzity Komenského v Bratislavě. Pracuje v reklamě. Napsal sbírku povídek Pštrosí muž (2011) a román Bezprsté mesto (2012).
„Baví ma čítať texty, v ktorých vidím nejaký proces, evolúciu, orientáciu, hru s významami, snahu definovať a pridať čerstvé hodnoty veciam a javom, ktoré vyprázdnil čas, pohodlnosť a rezignácia. Mám rád prekvapenia, rôzne pohľady na medziľudské vzťahy, príbeh, ideu, prácu s textom, s jazykom, kreativitu,“ řekl organizátorům MAČe, kde četl v roce 2017 už podruhé.
Štefánik není tím klasickým spisovatelem, který by bez umění nebyl nikým. Psaním románů se odreagovává od práce. A těch zájmů má mnohem víc než popsat planetu. „Keď ma chce niekto obdarovať, nemusí byť príliš kreatívny, šuter ma vždy poteší. Najvzácnejšie kamene sú tie, ktoré mi darovali moje deti. Tie, ktoré našli na ulici, v lese, v kanáli. Lenže zistili, že sa to dá aj kupovať. Toto som nenašla na čistinke, ale v múzeu v obchode so suvenírmi a hneď som ti to kúpila za eurá, ktoré si mi dal na školu v prírode,“ napsal pro časopis Týždeň.
„Ako keď chcete vyznať niekomu lásku. Stokrát to aj urobíte, ale len v sebe, pretože dopredu viete, čo vám na to človek povie. Odradí vás, zruší. Dialóg prebehol, ale len vo vás. To je nevýhoda empatie. Nedozviete sa od ľudí žiadne dobré rady, lebo ich postrehy poznáte vopred. Možno neskôr zistíte, ako ste sa vo svojich predpokladoch mýlili, pretože ste si zamieňali svoju tichú pýchu, márnomyseľnosť a nechuť z neuznania s prozreteľnosťou,“ řekl v rozhovoru pro Denník N, když popisoval postavy ze svého románu Som Paula.
„Dieťa je v skutočnosti veľmi plachý, ale vynaliezavý tvor, dá sa ľahko vystrašiť, ale vie byť kreatívne aj s minimom podnetov a nástrojov. Žije v obrovskom pestrom svete, ktorý my môžeme vnímať ako pustý, nepodnetný alebo priveľmi obyčajný. Najviac deti znervózňuje agresivita dospelých, ktorú nesprevádza jasné násilie, ani minimálny pocit viny, ale očividne dobrý úmysel vyviesť detičky z fádnej nudy dní, z ich prirodzeného prostredia,“ popsal dále v rozhovoru.
„Ako vravievali niektorí existencialisti: potrebujete druhých ľudí, aby ste pochopili štruktúry svojho bytia. Žiaľ, niektorí ľudia vás k tomuto pochopeniu neprivedú a vaše ontologické štruktúry nie sú dostatočne objavené a pochopené. Najmä tí, ktorí vám príliš dlho dýchajú na chrbát, tí už o vás nevedia vôbec nič.“
