Maroš Krajňak: Civilizácia v severnej časti Karpát po vojne apokalypticky zanikla
Maroš Krajňak se narodil v roce 1972 ve Svidníku, vystudoval sociální práci na Univerzitě Komenského, v Brně absolvoval International Business School. „Debutová próza Maroša Krajňaka Carpathia prináša autorsky vyzretý a umelecky hodnotný pohľad na historické aj aktuálne problémy Rusínov cez optiku vzdelaného a senzitívneho súčasníka. Takýto spôsob predstavenia regionálnej a národnostnej témy je v slovenskej literatúre pomerne ojedinelý, a preto aj pozoruhodný,“ napsal Marek Kopča o jeho prvotině Carpatia z roku 2011). Knihu potom rozšířil na volnou trilogii knihami Entropia (2012) a Informácia (2013).
Jeho díla poznamenal místopis, tedy území sousedních zemí Slovenska, Polska a Ukrajiny. „Veľmi blízka poľská časť, vzdialená od mojej dediny iba pár kilometrov, bola pre nás dlho akoby utajovaná. Z raného detstva si pamätám útržkovité poznámky dospelých, ktoré sa dajú stručne parafrázovať do konštatovania „za lesom už nie je nič“. Bola to, presnejšie, doteraz je – krutá skutočnosť. Civilizácia v tejto severnej časti Karpát po vojne až apokalypticky zanikla. Štátna hranica bola ešte donedávna dosť prísne strážená, vždy nás doma varovali, aby sme sa k nej nepribližovali. U chlapca ako som bol vtedy ja takéto okolnosti, samozrejme, vyvolávali veľkú zvědavost,“ poznamenal v rozhovoru pro slovenský žurnál Pravda.
„Celý tento priestor Karpát som sa snažil roky rôzne spoznávať, zaujímajú ma jeho ľudia, história. Pokiaľ sa dá, sledujem jeho vývoj, považujem ho za nesmierne zaujímavý. Kým som tam býval, všetko som vnímal možno až veľmi neutrálne. Keď som tam teraz, mám dojem, že región je naozaj výnimočný,“ dodal.
„Nešlo len o vyhrotený ukrajinsko-poľský konflikt, ktorý bol spojený s mnohými obeťami na oboch stranách. Na západnej Ukrajine v čase druhej svetovej vojny prebiehala aj občianska vojna, ktorá je zvyčajne najkrutejšia. Vtedy zvykne byť každý proti každému podľa toho, akú má národnosť, vierovyznanie, politickú orientáciu alebo sociálny status. Podľa môjho svedka boli v Kurdybanivke prvými susedmi zmasakrovanými obeťami Židia. To, čo sa stalo s Poliakmi, bol zrejme následok prvého výbuchu nenávisti,“ vysvětlil dále.
Autor zachytil jakési Podkarpatké tabu a svůj názor komentuje takto: „Presný dôvod, prečo sa tieto problémy opakujú bez poučenia z minulých – často až tragických – dôsledkov, naozaj netuším. V textoch sa tento „stereotyp“ pokúšam ilustrovať práve cez akoby „večné dedičstvo“, ktoré neprerušia ani veľké vzdialenosti, ani podstatná zmena prostredí.“
