Jana Beňová: Píšem o živote. Neviem, o čom inom by jeden písal
Jana Beňoví se narodila v roce 1974 v Bratislavě, kde vystudovala divadelní dramaturgii na Vysoké škole múzických umění. Debutovala v 90. letech poezií, sbírkou Světloplachý, tu následovaly další dvě knihy Lonochod a Nehota, pak napsala román Parker (2001). Po ní přišla sbírka povídek Dvanásť poviedok a Ján Med (2003) a v roce 2008 román Plán odprevádzania (pozdější vydání jako Café Hyena). Dále román Preč! Preč! (2012).
Pracovala v Divadelním ústave a jako novinářka v deníku SME, kde se objevovaly články podepsané jejím podepsané pseudonymem Jana Parkrová. Její verše i prózu podle znalců charakterizuje „nepatetičnost a civilnost“, pracuje s ironií a slovními hříčkami. „Slovosled podriaďujem celkovému významu a rytmu. Nechcem, aby moje rozprávanie bolo rozvláčne. Mám rada básne, aj keď ide vlastne o poviedky či román - sú výstižnejšie ako klasická próza a všetko sa v nich môže diať odrazu,“ vysvětluje.
Za jakési poetické motto Jany Beňové označil Petr Hruška na Vltavě tyto její verše: „I z nejkrásnějších snů se dá / dlouho křičet.“
Její čtenáři se často ptají i na to, o čem jsou knihy, které píše a vydává. „V poslednom čase sa ma často pýtali, o čom sú romány, ktoré píšem, napríklad či sú historické. Fakt je, že dnes veľa autorov píše tak, že si zvolia nejakú zaujímavú udalosť, napríklad vojnu v bývalej Juhoslávii či zemetrasenie a cunami v Japonsku a potom študujú okolnosti alebo sa vyberú na miesta činu a potom píšu na pozadí tejto doby a udalostí. Najjednoduchšia odpoveď v mojom prípade je, že píšem o živote. Neviem, o čom inom by jeden písal.“
Do prózy si přinesla umění, jež získala při skládání veršů. „Myslím si, že poézia je najlepšia forma. Je to vlastne dianie samo osebe. V próze často autori opisujú, ako čo vyzerá, opisujú, čo sa deje, čo má kto oblečené a ja mám rada, keď sa niečo deje, a nie keď sa to opisuje. Poézia bola pre mňa vždy niečím, o čo sa budem snažiť, takže aj keď píšem romány, snažím sa ich písať tak, aby sa v nich niečo dialo. Aby sa v nich až toľko toho neopisovalo a aby vety, ktorých v mojich knihách nie je veľa, mali svoju váhu.“
V rozhovorech novináři často naráží na to, zda si dělá poznámky. „Veľmi často píšem kráčajúc. Idem a čas od času sa zastavím, aby som si niečo zapísala. S chôdzou sa hýbu aj myšlienky a keď sa prechádzam, veľakrát všeličo započujem. Väčšinou sú to útržky. Niekedy sa pri nich pristavím a je z toho niečo viac, ale niekedy začujem iba dve vety, ktoré sú však také výstižné a charakteristické, že ich stačí zavesiť niekam „do vzduchu“ a jednoducho zavážia.“
