Ján Púček: Neviem si predstaviť, že by som to robil nejako inak
Ján Púček sa narodil v roce 1987 v Liptovském Mikuláši, vystudoval dramaturgii a scenáristiku na Filmové a televizžní fakultě VŠMU v Bratislavě. Píše filmové scenáře a prózu. Vydal Kameň v kameni (2012), Okná do polí (2013) a poezii v antologii Haiku, haiečku, haiku zelený (2011).
„Púčekov rozprávač je nostalgický, no nie je primárne zameraný na minulosť, nechce ju za každú cenu prekryť idealizujúcim nánosom, bráni sa tomu humorom a jemnou iróniou. Nostalgia sa tu aktivizuje inak -- ako priestorový fenomén,“ napsal o autorovi Radoslav Passia.
Ján Púček je zástupce nové generace slovenských autorů, která tíhne k melancholii, jemnému humoru a čiré radosti ze života. Navazují tak svým způsobem na domácí literární tradíci. „Autor sa svojich vzorov dovoláva aj explicitne, či už mottom knižky, ktorým je veta zo Šikulovej Mandule, alebo priamymi zmienkami v texte. Na rad sa tu tak dostane Šulík so svojou Krajinkou, ale aj (aby sme zostali doma) Dušek, Sloboda či Laučík,“ napsala Ivana Taranenková.
„O tomto postavení som sa dozvedel až z literárnych kritík. Dokonca moja tendencia ku klasickej próze je vlastne experimentom. Na jednej strane ma to potešilo, na druhej mi ani nenapadlo, že to niekto bude takýmto spôsobom čítať. Do tohto výsostného postavenia som sa teda nevymedzil sám, ale bol som vymedzený. Buď to budem akceptovať, alebo budem hromžiť. Takže zatiaľ to akceptujem,“ zareagioval na to v rozhocoru pro Deník Referendum.
O svém psaní mluví obyčejně, zpříma. „Ja ju pre seba v súkromí pomenúvam ako úprimnú tvorbu. Tým nechcem povedať, že je tu aj neúprimná tvorba. Píšem to, čím žijem a neviem si predstaviť, že by som to robil nejako inak. Úprimná nie je síce najvhodnejšie slovo, ale sám pre seba si ju charakterizujem takto,“ řekl.
„Moje písanie je veľmi zdĺhavé. Najskôr si zapíšem rukou akúsi prvú verziu. Neviem písať rovno do počítača. Písanie rukou je bezprostrednejšie, hoci možno trochu staromódne. Teda napíšem si jednu verziu rukou a potom to prepíšem do počítača. Dávam si širšie riadkovanie, lebo pomedzi to ešte veľa vpisujem,“ uvedl v rozhovru pro slovenské Literárne informačné centrum.
Jeho scénáristická část osobnosti určuje do jisté míry formu jeho hutných próz. „Text si vždy vyberie sám, ako chce byť rozprávaný. Nechávam voľný priebeh tomu, v akej úlohe tam budem stáť – či ustúpim, či budem v centre. Nemôžem povedať, že by som to robil nejako vedome a vyberal si zo škály rozprávačských perspektív ako z palety. Nechávam to na samotnej látke, ona sama si nájde to, čo si chce obliecť. Ale to, že sa venujem aj scenáristike, má určite nejaký vplyv aj na moju prozaickú prácu,“ prozradil.
